Mám chlapa. Už osem rokov. A mám aj decko, hoci som žiadne ešte neporodila (ženy pochopili hneď, muži o 3...2...1. Máte to?!). Ženy, ktoré porodili dieťa – takzvané matky – dôverne poznajú vetu: Mamííí, ja chcem psa. Tak u nás to bolo trochu rôznorodejšie.
Psa, ktorý je na dvore, zabezpečila potenciálna švagriná, takže si „dieťa“ muselo vymyslieť ešte nejaké zvieratko dovnútra. Začalo to asi takto: Evi, ja chcem papagája. A čítanie z múdrych internetových článkov: To musíš vojsť do voliéry a ten pravý si ťa vyberie sám. Jasné, ten pravý pre teba, ale čo ak pre mňa to bude ten ľavý, bude ma šklbať za vlasy a ďobať do mňa zobákom... Spozorovala som podozrivý, nadšený lesk v jeho očiach. No môj milý, toto nie, keď ešte pomyslím na obhryzený nábytok a sranie kade-tade... ZATRHNUTÉ.
Ďalšie v poradí boli morčatá a musela som sledovať cute videá, ako papajú uhorku. A na ďalšie si svojou milosrdnou pamäťou už ani nespomínam, ale odolávala som. Zakaždým rázne NIE. Ale potom som dostala do práce novú kolegyňu – milovníčku zvierat. Takže vo voľnejších chvíľach sme pozerali funny videá so zvieratami a bavili sa hlavne na mačkách. Komentáre ako: To sú svine, aké sú zákerné, ha-ha-ha, ako robia zle, ha-ha-ha. Tak vznikol môj nový životný postoj: Ja milujem mačky... Keď patria niekomu inému.
Ja neviem, či to bola vypočítavosť toho môjho chlapa, čo je stále ako decko. Ale cca po troch rokoch po príchode kolegyne, ktorá má doma psa aj mačku (pes a mačka, pes a mačka, to je dobrá naháňačka – kto si pamätá? :D), zahlásil niečo ako: Ja chcem zvieratko, čo tu bude vnútri s nami. Nemôžeme mať mačku?
A ja, po x odmietnutiach všelijakých zvieracích druhov, som bola rada, že navrhuje niečo v podstate normálne. Opatrne som teda naznačila, že to by možno šlo. A o milisekundu (no, možno to trvalo dlhšie, ale ide o to, že on je hneď do všetkého hŕŕŕ a musí to mať hneď – spomínala som tu už to veľké decko?) mal vybratú mačku z útulku. O ďalšiu milisekundu sa rozhodol pre kocúra, ktorého jeho majitelia predávali z rodinných dôvodov.
Po práci sme prišli domov, prispôsobili byt mačiakovi a utekali poňho. To bola streda. Na štvrtok a piatok som si vzala home office, aby zver nebol v cudzom prostredí sám. Hej, hej, hej, vy tam, vy, typ rodiča, čo mu doma plače choré dieťa a stará mama býva niekde v Rozumieme si aj bez slov, trochu kroťte ten výraz opovrhnutia, aj tá mačka je živý tvor. Takže vzala som si home office kvôli kocúrovi.
No, a keď si mladý pán privykol, že má nový domov, vtedy TO prišlo. Vy s vašou inteligenciou ste vývin situácie určite odhadli rýchlejšie než veštica Teodora. Áno, on si vybral mňa! Chodil sa mi obtierať o nohy a začal mi prejavovať lásku. A to moje malé, 193 cm vysoké decko smutným hláskom: Takže TY máš kocúra. Áno, mám... Ja, čo som kedysi tvrdila, že mačky sú falošné a musí to byť hnusné, ako sa obtierajú o nohy, ja, čo som zmenila názor iba na: mačky sú fajn, keď ich vlastní niekto iný, som sa nakoniec otočila o 360⁰ (vždy som to chcela niekde použiť, 180 je také nudné číslo a takou otočkou o 180⁰ ani poriadny prievan neurobíte – Zuzana Plačková approved). Niekedy pozerám na to šedé stvorenie a rozmýšľam, prečo ho vlastne máme... ale to už sa rozumom vysvetliť nedá, to je čistá láska – fúúú, toto je už skoro ako z príhovoru Silvie Šuvadovej jej svetielkam, radšej končím a zdravím všetkých podobne postihnutých.
